O priam neuveriteľnej sile mysle…

Minulý víkend som zažila takmer magickú situáciu.  Doslova som prestávala veriť sama sebe a svojim očiam!

Vybrali sme sa s kamarátmi na turistiku, kde som bola pred asi 9 – timi rokmi. Keď som išla na túru vtedy, veľmi živo si pamätám ako ma môj strach z výšok doslova spacifikoval. Na jednom mieste (pamätala som si z vtedy, že tam bol veľký kameň) som už nebola schopná ísť vyššie, zložila som sa so slzami v očiach pod kameň a dúfala v zázrak – inými slovami som bývalému priateľovi povedala, že asi bude treba zavolať vrtuľník, lebo to proste nevyjdem!

Áno, teraz sa už tomu smejem aj ja, no vtedy mi do smiechu naozaj nebolo…

Keď sme sa teda rozhodovali pre túto túru tentokrát, išla som s odhodlaním, že to vyjdem (keďže som to polo zrútená vyšla aj vtedy ?) a uvidím, čo to so mnou urobí…

A samu seba som veru poriadne prekvapila… našla som aj spomínaný kameň a v duchu som si len krútila hlavou, že to naozaj? To tu si hysáčila a nešla to dať?

Bolo pre mňa naozaj náročné uveriť svojim očiam. Túra mi teraz síce prišla na predýchanie  náročná, no krásna… o nejakom strachu, či panike nemohlo byť ani len reči…

Pre mňa to bol veľmi silný moment, kedy som si uvedomila, čoho všetkého je schopná moja hlava… a aj tá Vaša ? tá istá situácia, ktorá kedysi pre mňa znamenala vnútorný koniec sveta, bola teraz krásnym vychutnávaním si krajiny… v úplnej pohode, akurát s trochu viac rozbúchaným srdiečkom ?  

Presne tá istá situácia, tá istá osoba, odstup času a práca na sebe…

Že som na seba bola neskutočne hrdá, to Vám asi ani nemusím opisovať… vidieť takto na vlastné oči svoj osobný posun je pre mňa vždy nádherné zadosťučinenie… napĺňa ma to obrovskou vďačnosťou a láskou k životu i sebe samej…

Ako sa mi to teda podarilo? 

• Veľmi som chcela! Asi úplne najviac, ako som som len mohla chcieť. Cestovanie a objavovanie krás našej planéty je mojou obrovskou vášňou a výšky k nej skrátka patria… doteraz sú mnohé miesta, kam ešte nevyleziem, no nevzdávam sa a postupne si posúvam svoju latku. Za to obrovské „ďakujem“ mojim slimačiciam (ony vedia <3) a superskému braškovi so švagrinkou <3
• Nevzdávam sa! Aj ak sa to aj teraz nepodarí a zostanem pod vrcholom. Neskladám sa z toho, nevyzurujem… naopak… pozriem sa kam som až vyšla… aký pokrok som urobila za posledné roky… a viem, že to skúsim opäť ?
• Obklopujem sa ľuďmi, ktorí ma inšpirujú a motivujú zároveň. Na výšky mám dva tímy povzbudzovateľov, s ktorými to skrátka funguje hladšie ? v zahraničí sú to moje anglické lásky a u nás doma banda skvelých žien, ktoré mi veria aj vtedy, keď si prestávam veriť ja sama…
• Keď cítim strach a viem, že už ma začína kvalitne lámať, začínam vnútorný monológ… taký osobný koučing, kedy sa vnútorne pozerám na to, ako to urobiť, aby to šlo. Ako som to urobila naposledy, keď mi to fungovalo… ako sa budem cítiť, keď vyleziem ešte o jednu serpentínu vyššie. Aké to bude ak vyjdem tieto serpentíny aspoň tri… a ako som sa cítila, keď som zdolala svoju hlavu naposledy… a že to dám aj teraz, lebo chcem ? aspoň o jeden krok ďalej… 
• Počúvam sa. Tak naozaj. Keď cítim, že moje nohy gumenejú (taký môj fyzický prejav toho, keď už ani hlava nestíha veliť) a stačilo, netlačím na seba… skúsim predýchať, skľudniť a potom skúsim ešte trošku… ak to nejde? Nevadí, svet sa určite nerúca. Ten môj minimálne ? zleziem si nižšie a teším sa z krásy navôkol…

Naše hlavy sú naozaj čarovné „mašiny“, ktoré nás vedia občas pekne zamotať… keď budete najbližšie bojovať s veternými mlynmi, skúste si spomenúť na tento článok a verím, že Vám to pôjde o kus ľahšie.

A rozhodnutie je len a len na nás,

Vaša Jana