ZÓNY KOMFORTU? Ale kdežeeee :)

O tom, ako a kam posunúť svoj život som sa zamýšľala dávnejšie… tak reálne som nad tým začala premýšľať v lete / na jeseň roku 2014… a veci sa opäť „tak nejak“ začali diať 🙂

Cez Facebook som našla videá, články ľudí, ktorí ma inšpirovali – boli to David Kirš a jeho žena Alica. Ešte pred nimi som však objavila knihu o pobyte na Bali a prepojení s menštruačným cyklom od Danky Sofie Šlancarovej – „Žít, meditovat, pracovat – Balijský deník Cyklické ženy“. Tá kniha ma úplne dostala, žiť kratšiu dobu v zahraničí, venovať sa svojmu telu a popri tom pracovať na sebe – to bolo presne niečo pre mňa 🙂 Na Bali som sa zatiaľ nevybrala, no kniha bola pre mňa veľkým spúšťačom… Cez Danku som potom na nete našla Alicu a Davida Kiršovcov, Stanku Mrázkovú… a veľmi som túžila priňuchnúť k životu, aký majú oni… robiť to, čo milujem, veľa cestovať, pomáhať ľuďom,… (v skratke :))

A keďže občas si stačí priať a veci sa naozaj dajú do pohybu… mala som tú česť vyhrať vstupenku na ich víkendový seminár pre „miliónové ženy“ v Prahe… krátko pred ním som sa prvýkrát zamyslela, čo ďalej… čo by som chcela, mohla robiť? Čím sa posunúť ďalej? Ako robiť niečo, čo ma bude veľmi baviť? Nuž a myšlienky postupne prichádzali, až sa Vám dnes prihováram z mojej web stránočky 🙂

Celý seminár bol naozaj skvelý, všetci prezentujúci sú naozaj ľudia, ktorí vedia, čo robia a dokážu Vás neskutočne nakopnúť 🙂 mňa trošku zdržali moje rodinné komplikácie (ktoré ma však priučili iným skúsenostiam a ja aj tak verím, že všetko je vždy presne tak, ako má byť 🙂 ) takže môj web pekne počkal na jar 2015 a ide sa na to 🙂 počas semináru sme sa okrem iného zamýšľali nad sebou, svojimi zónami pohodlia a z toho vystalo urobiť niečo šialené, úplne mimo zónu svojho komfortu – ísť pokukať vecičky k Louis Vuittonovi, a pekne sa aj s nimi odfotiť… vojsť do obchodíku, usmiať sa na predavačky  a nielen hanblivo vyjsť von, ale mať tú „drzosť“ sa s ich výrobkom odfotiť… ha, challange ako vyšitý nielen pre mňa 🙂

Po milej prechádzke po Karlovom moste, následom kolabovaní v niektorých suvenír shopíkoch (tie maľované šááááločkýýýý aaaach…)som sa pobrala smer – Parížska ulica. Paradox bol, že som vedela smer a došla som tam na istotu, i keď som v podstate netušila či kráčam správne :)Buď intuícia správne zapla vnútornú navigáciu, abo proste navigovala moja dušička, ktorá v niektorom minulom živote podobné handričky nosila a tak šla za nosom 🙂 tak, či onak, došla som, ako správny lovec som poobzerala obchodíky a vliezla do „LV“. Pocit to bol ku podivu príjemný… usmiati predavači, viac než ochotní pomôcť s výberom mojej „trofeje“  v LV som sa však len poobzerala a vedela, že ma to ťahá o dúm dál… a s heslom „nielen diabol nosí Pradu“ som sa sunula smer Prada.

Odkedy som videla film „Diabol nosí Pradu“ je to jedna z mojich „žehliacich“ srdcoviek… takže výber bol úplne jasný 🙂

Vnútorne som sa hecovala, povzbudzovala, miestami až cheerleaderovala 🙂 vošla som dnu, okukla kabelky ale hmmm, to nebolo ono… tak som milé predaja chtivé dievky zamestnala – „prosím Vás a poslednú kolekciu šiat nájdem na poschodí?“ „áno, madam“…

tak sa madam vybrala po schodoch, opúšťajúc tam dole svoju zónu pohodlia, svojho vnútorného motivátora, aj veselú cheerleaderku… stáli spolu dolu, povzbudivo mi kývali a ja som kráčala hore samučičká sama… len na poslednom schode sa ku mne pridala moja verná podpichovačná panika… kým som si ju všimla a vypočula som si jej zdvorilostné frázy, už som bola obklopená dvoma predavačkami (tuším tam v priemere boli na 1 kabelku 2 predavačky 🙂 ) asi nie úplne verili svojim očiam, keď ma zbadali. Hoci som bola, tak ako vždy nádherne-božsky očarujúca, dnes predsa len o trolinku menej, ehm ehm… vlásky odrastené, šedinky zúfalo prosili o zafarbenie, kabátik už mal tiež svoje zažité a ja krátko po chorobe som tiež bola rada „že som rada“ :)… ale poslala som kamošku paniku, nech počká v kabínke… A ja som v kľude (vtedy bol kľud viac menej relatívny pojem :D) a skúseným – handry milujúcim okom  obehla tých pár stojanov, ktoré tam mali. Ha, a našla som! A nielen jedny, dievčatá (a chlapci, ak niektorí tiež čítate 🙂 ) ale troje! To je inak aj moje obľúbené číslo, no troje šiat bolo fakt že k svetu… ale ešte nie úplne k môjmu mání…

Počas trkotania s predavačkou, aká veľkosť (inak veľkosť 40 bola v Prade 44 ehm ehm), ktorá farba a či tie, aj tie vedľa… som postupne cítila, ako ma chytá strach… ruky sa začínali jemne chvieť, hlas veselo preskakoval  a milá panika z kabínky veselo podkušovala „kde to pre miloooosť siiiii? Prada? Haaaa? Čo Ti hrabeeee? :D“ v tom momente som sa len sústredila na to, aby som vyzerala ako tak prirodzene, ukázala na trojo šiat v mojej veľkosti a úplne prirodzene som sa snažila cupitať za predavačkou do skúšobnej kabínky.

Predavačka bola úžasná, ponúkla sa, že mi donesie aj botičky, aby bola táto moja private show snov dokonalá. Asi mi to tam hore chceli fakt dopriať 🙂

Baby neuveríte, ale ja som si to tam neskutočne užila! Nekecám, fakt nie. Cítila som sa ako princezná (vzhľadom na konfekčnú veľkosť však nie Kate :D)

Skúšala som šaty za šatami, striedavo utierala pot – nielen z čela… Popri tom som sa ešte aj  fotila, lebo to bola faaaakt pecka…keď som kukla cenovku na šatách, zapínanie zipsu išlo značne ťažšie, lebo sa k nemu pridala triaška prstíkov… nuž musela princezná Janusha pomocnicu zavolať na ratu… tá ma zazipsovala, zapla gombík na zátylku a potom ma nechala obzerať sa samu so všetkých strán… keď som si k šatám obula nádherné lodičky a videla sa v tých červených hodvábnych šatách – nezapriem, srdiečko plesalo, hádzalo sa na kolená, valilo na mňa prosebné oči (áno tie kocúrovské so Shreka :D) a silne o ne žobralo… keď ale hlavička opäť zapla aspoň čiastočný chod a zistila, že cena tých najlacnejších z nich = 2 týždne v Indii, nechala som sa sama sebe ukecať, že šatočky „nateraz“ naozaj nie… Ale že teda naozaj nie… nie, v zmysle, že z obchodu naozaj odídem bez nich… akože naozaj, naozaj… veď ani na bankovom účte nemôžem ísť až toľko do mínusu 🙂 Lodičky boli cenovo cca ako letenka do Indie, čo by kreditka zvládla, boli však kožené, čo pre mňa ako vegoša znamenalo, že ani tadiaľ cesta nevedie… ale boli n.á.d.h.e.r.n.é.é.é.é.é.é ooooch 🙂

V kabínke som sa vykrúcala niečo cez pol hodinku. Nielen odzipsíkovanie a odgombičkovávanie a odspodničkovávanie sa trvalo o trochu dlhšie, keďže som mala na zreteli, že sa práve vyzliekam z poriadneho tripu po Ázii 😀 ale to obzeranie sa, tiché ihíkanie, jaj…  fakt som si to tam užila… aj panika temer ani nepípla, tušim pár krát uznavlivo zahvízdala 😀 najhoršie bolo pripraviť reč, že prečo ich teda žiadne nechcem, keďže sa tam vykrúcam cez pol hodinku…

Nuž som sa predýchala a vyšla von. Slušne som strčila všetky 3 vešiaky predavačke ihíkajúc, aké boli nádhernéééé. Že úplne božsky som sa cítila v tých krátkych červených, ktoré mi poradila. A že si dnes síce žiadne neodnesiem, no že po tieto  prídem… milo sa na mňa usmiala, teda obe sa na mňa milo usmiali, ja som sa ku podivu ani nezakopla, ani sa nevysypala na schodoch a so sebavedomím o pol rebríka vyššie, som vyšla z obchodu von… akurát prestávalo pršať a ja som vedela, že teraz už fakt dokážem všetko… keď sa rozhodnem a pôjdem si za tým…

A príkladom tohto je aj tento môj nový web 🙂

Možno Vám tento príbeh prišiel nič moc… nejaké skúšanie šiat, je tam toho… skúste si to 🙂 Keď budete niekedy v Prahe, alebo inej metropole, kde majú takéto obchody… doprajte si ten pocit a rozmaznajte sa, kľudne „len“ skúšaním, ale cíťte sa božsky aj Vy 🙂

A ak Vás „handry“ nebavia, vymyslite niečo iné… nejaká „posh“ reštika? Kľudne len na kávu, alebo predjedlo 🙂 otestujte si, aké by to bolo… a aké to môže byť, keď… 🙂

P.S: tento príbeh som spisovala cestou z Prahy vo vlaku ešte v jeseni 2014, kým ešte boli pocity čerstvé… bol prvý, ktorý som písala s úmyslom,

že bude na mojom webe… tak je tuuuu 🙂