Ako sa nepoddať strachu…

Dnes bol deň, ako každý iný. Bežné ráno – vyvenčíť ušiaky, mixnúť si smoothie na raňajky, hodiť na seba niečo pohodlné a šup do práce. Od začiatku tohto roka v duchu: čím skôr prídeš, tým skôr padáš – nie na dno, ale domov 🙂

Mne úplne neprirodzené, no vďaka Joy (čítaj viac TU) to zrazu ide. O 5:00, prípadne 5:30 otváram oči, ďakujem, že som a vrhám sa v ústrety novému dňu. Dnes to bolo rovnaké. V práci kávička, pracovné povinnosti, krátky meeting, taký bežný deň. Akurát žalúdok otočený hore nohami mi pripomínal, že dnes ideme kuknúť strachu na zúbok.

Presnejšie – idem si nechať kuknúť na zúbok. So zubárov mám paniku snáď odjakživa. Taký ten strach, keď sedíte v čakárni a bojujete sám so sebou, v ústach sucho, panika.

Dnes sa malo po dlhšej dobre vŕtať + nová zubárka = čistý ameeeen. Keď som pristála v čakárni o 10 min skôr, dúfala som, že tam nebudú. Veď je okolo tooooľko chrípky… no nie? Isto tam nebudú.. len sa preveziem a pôjdem preč 🙂 hmmm…  boli tam… dokonca ordinovali… dokonca ma vzali temer ihneď 🙂

Pri vstupe dnu som už takmer nevnímala svet (zistila som, že je to rovnaké ako keď čelím pavúkom, či výskam… fcuk! mám vlastne fóbiu so zubára….oooouuuu)

Sadla som na kreslo, preštebotkala niečo na tému mojich new vlasov, uistila sa, že majú injekciu od bolesti a ľutovala, že nedostanem celkovú narkózu. Ruky sa stískali navzájom, akoby mohli tomu uľaviť. A mne v hlave automaticky nabehla mantra – kua Kamankaaaa dýchaj… nádych, výdych, uvoľni ten kŕč… a ono to… fungovalo! V momente, keď som vnímala svoj dych a a obsah nástenky pred mojimi očami – bolo to znesiteľné 🙂

Nebudem kecať, nebolato masáž 🙂 ale viem, že next time bude triaška o veeeeľa menšia… alebo možno nebude? Táto posledná návšteva zubára nezanechala žiadne negatívne pocity… dala som to, bolo to rýchle, znesiteľné, v rámci toho, kde som bola a čo sa dialo, by sa dalo povedať, že temer príjemne 😀 ok, teraz už trošku preháňam 🙂

Viem, že vedome sa to však bude len a len zlepšovať a z čakárne u zubára už neujdem (áno, áno v minulosti sa mi už aj také podarilo 🙂 )

Ehm, už len nabrať odvahu takto zatočiť aj s mojimi ďalšími strachmi…. držte palce! Vlastne, držme si palce navzájom 🙂 lebo ako hovorí moje nové obľúbené motto: strach nezastaví smrť… zastaví však život!